Čas ísť ďalej
24. 5. 2011
Čas ísť ďalej
Už dve hodiny. Dve hodiny sa pozerala na tú istú fotografiu a počúvala tú istú pesničku dokola. A už dve hodiny. Dve hodiny vkuse plakala. Neplakala preto, lebo ho už nemohla mať, plakala preto, lebo s ním už nemohla zažiť tie krásne chvíle. Nik ju nechápal, cítila sa tak strašne sama. Sama. Bez neho. Bez jej najlepšieho kamaráta.
Spoznali sa v jeden deň, na ihrisku, na tom ihrisku, kde neskôr trávili skoro každý deň. Keď sa naňho prvýkrát pozrela, nezaujal ju. Pripadal jej úplne normálny a ona normálnych ľudí nemala rada. Ľudia ju museli niečím zaujať, aby sa s nimi začala rozprávať ako s rovnocennými. Mal hnedé vlasy, bol nižší a mal detskú tvár. No keď sa pozrela lepšie, všimla si hnedé oči. Veľké hnedé oči, z ktorých vyžarovalo tak veľa. Nevedela, či je to radosť alebo smútok, či sú to spomienky alebo pocit prítomnosti, či je to žiaľ alebo vypočítavosť. No ďalej sa ním už nezaoberala. Až keď ho videla po dlhšom čase s upravenou blondínkou, až vtedy si uvedomila, že ten chlapec ju zaujal. Zaujal ju viac, ako ktokoľvek iný z toho množstva ľudí, čo poznala. Možno to bola žiarlivosť, možno to bol ten pocit, ktorý nevedela definovať. Vedela len to, že sa s ním chce rozprávať a chce, aby bol pri nej. Začali sa stretávať. Po čase zistili, že sú tak odlišní a predsa sú takí istí. Rozumeli si. Všetci si ich doberali, že ozajstné kamarátstvo chlapca a dievčaťa neexistuje, no im to bolo ukradnuté. Vedeli, že medzi nimi je priateľstvo, ktoré nemá konca. Priateľstvo, ktoré je tak úprimné. Priateľstvo, ktoré sa zakladá na pravde. Priateľstvo založené na tolerancii a na tom, že obaja sa správali k sebe tak inak. Vtedy si to mysleli.
No neskôr sa obaja presvedčili o tom, že priateľstvo medzi dievčaťom a chlapcom skutočne neexistuje. Nie pre nich dvoch. Boli úžasní kamaráti, dokonca boli najlepší kamaráti. Ale nikdy to nebolo len o tom. Priateľstvo muža a ženy je vždy spolovice umelé. Pretože je tam časť bizarnej sexuálnej príťažlivosti, ktorú ľuďom nikdy nik nebude schopný zobrať. Prežívala s ním mnohé veci. Veci, ktoré by nebola ochotná zopakovať s nikým iným. Ten chlapec, ktorý sa jej zdal byť na začiatku taký fádny a obyčajný ju teraz tak neskutočne priťahoval, že mu nebola schopná nikdy odolať. Jednoducho to nešlo. No jej sa páčilo na celom tomto podivnom vzťahu hlavne to, že nech už spolu prežívali hocičo, čo sa ani trochu nepodobalo obyčajnému kamarátstvu, vždy boli skutoční priatelia. Vždy si vedeli všetko povedať. Vedeli sa rozprávať o ponožkách, vedeli sa rozprávať o tom, ako ich mamy nechápu a akých majú neschopných otcov, vedeli spolu ležať v posteli polonahí, no baviť sa o tom neskutočne sexi susedovi a o tej krásnej blondíne s dlhými nohami.
Obaja si uvedomovali, že to, čo robia nie je správne. Bolo to zvláštne, tak hriešne. Všade rozprávali, akí sú oni len dobrí kamaráti a že medzi nimi sa nikdy nič nestalo. Ľudia im to zo začiatku nechceli veriť, ale potom si na to proste zvykli. Ona vedela, že ju má rád, vedela však, že potrebuje okolo seba dievčatá, no vedela aj to, že bez nej by to nedokázal. Tak ako on vedel, že jej na ňom neskutočne záleží a uvedomoval si, ako jej ubližuje, no nemal silu to skončiť, pretože to nešlo. Ako keby hneď na začiatku ich životov si Boh povedal: „Tak títo dvaja sa budú musieť vysporiadať s niečím, čomu nebudú ani jeden z nich rozumieť a bude ťažké to ukončiť.“ Vedeli, že to, čo robia nepatrí práve k najlepším veciam, ale ani jeden z nich nebol ochotný to skončiť.
Po roku a pol tohto „vzťahu“ sa začali chovať obaja veľmi zvláštne. Už to nebolo to, čo to bolo kedysi. Už to nebolo o tom nevysvetliteľnom priateľstve muža a ženy. Už to bolo len o tej nevysvetliteľnej príťažlivosti. On sa zmenil. Choval sa inak ako kedysi, ako keby ju už nepotreboval, ako keby už preňho nebola dôležitá. Choval sa k nej tak, ako sa choval ku každej, ku každému. A to ona nebola ochotná znášať, veď predsa boli najlepší kamaráti, ľudia, ktorí sa k sebe chovali tak inak. A teraz to skončilo? Len tak? Z ničoho nič? Trápila sa preto, chcela vysvetlenie. No jemu to bolo jedno.
Teraz tu sedí, počúva tú „ich“ pesničku, pozerá sa na spoločnú fotku a plače. Spomína na to, ako sa chodili spolu zabávať, ako si uťahovali z ostatných, ako sa na nich ľudia vždy zvláštne pozerali, keď boli spolu, ako sa schovávali, keď nechceli, aby ich niekto vyrušil, ako sa chodili prechádzať na to najkrajšie miesto, čo pozná, ako sa bozkávali v daždi, ako sa hádali pre úplne hlúposti a potom sa uzmierovali, ako sa ona len pri ňom vedela tak smiať, ako pri nikom inom, ako ho len ona vedela ukľudniť, keď mal zase jednu z tých jeho nálad, ako sa držali za ruky a boli ticho, no predsa sa chápali, ako šli spolu vonku o pol dvanástej v noci, ako mu vždy povedala, čo ju trápi a ako jej on vedel vždy pomôcť, ako boli doma a naťahovali sa o vankúše a vedeli, čo bude potom nasledovať, ako urobili tie zlé veci, keď mal priateľku, ako to za to všetko stálo, ako ho k sebe nikdy nepustila tak blízko, aby to potom neľutovala, ako sa hrala na neprístupnú a ako on vždy vedel, čo na ňu zaberie.
No už to nebol ten chlapec s tými hnedými očami a dobrou náladou. Už to nebol ten človek, ktorému úprimne verila a bola mu schopná povedať všetko. Už to nebol on, s ktorým mohla len tak sedieť a mlčať bez toho, aby to bolo to zožieravé trápne ticho. Nie. Už to nebol ON. A ona? Ona už tiež nebola to malé naivné dievčatko. Už to nebolo to vždy usmiate stvorenie, na ktoré keď sa hocikto len pozrel, vyčarovala mu úsmev na tvári. Už nebola to bezstarostné dieťa... Oni DOSPELI! Už nepotrebujú jeden druhého. Už nebudú spolu pozerať staré filmy a smiať sa na nich. Už nepôjdu spolu von bez toho, aby sa každý z nich choval inak. Už nikdy nebudú tí istí. Už si nezavolajú o polnoci a nepôjdu sa len tak poprechádzať. Už nebudú najlepšími priateľmi...
Vždy bude naňho spomínať s úsmevom. Vždy, keď bude počuť jeho meno si vybaví tie krásne chvíle, čo spolu zažili. No ľudia vstupujú do našich životov a vždy je nejaké opodstatnenie prečo prišli práve teraz a koľko dlho pri nás ostanú. Väčšinou prídu tí ľudia len na určité obdobie a naučia nás niečo, čo sme nevedeli alebo nás prinútia vyskúšať niečo, čo sme ešte nikdy nevyskúšali. A ona si uvedomila, že on tu bol preto, aby bola schopná postaviť sa na vlastné nohy, ísť podľa seba a nie podľa iných, bol tu preto, aby jej ukázal, aká je úžasná a že také dievča ako je ona už neexistuje. Ona to teraz už vie. A on pomaly, ale isto od nej odchádza. Ona plače, hoci uvedomuje si, že takto to malo byť. Uvedomuje si, že život nie je jednoduchý a musíme ho žiť a nielen ním prejsť. A teraz, teraz keď on od nej už odišiel, je čas prestať sa trápiť kvôli maličkostiam, je čas postaviť sa na vlastné nohy, je čas ísť ďalej... Je čas...ZAČAŤ ŽIŤ!!!
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.